Ráno, keď som sa zobudil, skôr ako som otvoril oči, mi prichádzali myšlienky:
Nikto nie je hlúpy. Všetci sme dokonalí, máme len zastrené vedomie...
Je alebo nie je rovnováha medzi je mi fajn a nie je mi fajn?
Iným spôsobom povedané, toľko koľko mi je fajn, musí mi byť toľko aj zle?
Nie je nie je rovnováha. Rovnováha nie je preto, že si nikto nepraje, aby bola. Každý si niečo praje a to, čo si praje, neskôr dostáva.
Život je realizácia životného zámeru.
Je mi fajn je správna odpoveď na otázku "žijem správne"? Ak je mi fajn, potom žijem v súlade zo sebou.
Otázku si kladiem sám sebe a odpovedám si sám sebe. Ak dokážem byť úprimný pri kladení si otázky, dostávam úprimné a pravdivé, a zároveň mne zrozumiteľné odpovede. Ako sa to dá dosiahnuť?
Jeden zo spôsobov. Ako dosiahnuť úprimnú odpoveď na úprimnú otázku kliknte TU.
Nikto nie je hlúpy. Všetci sme dokonalí, máme len zastrené vedomie. Všetko vnímame ako v hmle. Len tu a tam sa nám niečo vynorí z hmly a už si namýšlame, že sme pochopili život. Vidíme to, čo chceme vidieť, cítime to, čo chceme cítiť. Nevidíme, čo nechceme vidieť a necítime, čo nechceme cítitť. Nikto sa nenarodil len tak. Nikto sa nenarodil bez príčiny. Všetci sme tu úmyselne. Ja úprimne verím tomu, že moje telo síce vytvorili dvaja ľudia. JA som ale pri tom bol. JA si som vybral to telo. JA som si vybral tento život. JA je vedomie a s telom je spojené, lebo sa JA rozhodlo práve pre tento život, v tomto tele, v tomto čase. Pokiaľ hľadám príčinu, dôvod prečo som sa narodil, kdekoľvek inde než v sebe samom, nikdy ju nenájdem, lebo tam nie je uložená.
Vôľa , schopnosť cítiť a intelekt sú tri rozmery tvoriace naše JA.
SVET a svet v našom vedomí sú dve rozdielne veci. V našom vnútornom svete sa deje len to, čo chceme. V rámci bežného života zotrvávame v ramci rituálu, na ktorý sme si už zvykli. Rituál v tomto chápme ako niečo, čo vykonávame, čo sme už zažili, zvykli sme si na to, preto v tom zotrvávame. Je to uzavretý kruh, myšlienka, pocit, čin, emócia. V tomto kruhu sme preto, že nám vytvára ilúziu pocitu istoty. Toto už poznám. Toto som už zažil. Viem, čo môžem očakávať. Cítim sa pri tom bezpečne. Hovorí sa tomu aj zóna komfortu alebo zóna pohodlia.
V zone pohodlia ostávame dovtedy, kým sa nezačneme nudiť. Ako chodím stále dookola, nuda sa zbiera. Predstavme si zónu pohodlia ako pozemok, ktorý obhospodarujeme. Okolo toho pozemku je plot. Tento plot je hranica pomyselnej istoty. Keď dostatočne veľa krát prejdem okolo celého plota istoty, prestane ma to baviť. Nazbiera sa vo mne energia na zmenu (z fyziky sa to podobá energii potrebnej na zmenu skupenstva). Zrútim plot a vykročím do neistoty. Len tam za tým plotom možem dosiahnuť viac. Viac úrody, viac štastia, viac radosti ako na v tej zóne pohodlia, v ktorej sa nachádzam práve teraz.
Čo sa deje, keď zrútim plot a vykročím? ..(niekedy napíšem viac)